Maďarsko robí užitočného idiota veľkovezírovi v Ankare

Rozhovor Denníku Postoj s senior fellow PCTR Jaroslavem Kuchyňou

Jaroslav Kuchyňa je český bezpečnostný analytik, ktorý pôsobil na Úrade pre zahraničné styky a informácie a v oblasti diplomacie. V súčasnosti je senior fellow v pražskom think-tanku Centrum transatlantických vzťahov.

Zaoberá sa predovšetkým strednou Európou, ale aj Blízkym východom a islamským terorizmom. Momentálne sa islamským terorizmom zaoberá menej, lebo ako tvrdí, terorista je teraz omnoho bližšie a volá sa Vladimir Vladimirovič Putin.

V rozhovore, ktorý sa uskutočnil v rámci Vyšehradskej letnej univerzity v Budapešti, sa rozprávame o súčasnosti a budúcnosti vyšehradskej spolupráce, o maďarskej zahraničnej politike, o rozširovaní Severoatlantickej aliancie, ako i o tom, čo nás čaká po parlamentných voľbách na Slovensku a v Poľsku.

Ako hodnotíte súčasný stav vyšehradského projektu?

Veľmi kriticky, pretože vyšehradská spolupráca dosiahla svoj vrchol, keď splnila základné ciele stanovené pri vzniku Vyšehradskej skupiny. A tými bolo členstvo všetkých štyroch krajín v NATO a v Európskej únii. Hľadať ďalšie nové ciele nie je jednoduché, lebo chýba spoločný záujem, respektíve spoločný menovateľ.

Ten sa ťažko definuje obzvlášť v súčasnosti, v dobe, keď sa ako červená niť celým naším regiónom vinie rusko-ukrajinská vojna, respektíve ruská agresia na Ukrajine, na ktorú má jedna z vyšehradských krajín silne odlišný názor než ostatné tri.

Tvrdíte, že misia V4 sa naplnila členstvom týchto štyroch krajín v EÚ a NATO, ale zaznievajú aj názory, že aj v rámci EÚ potrebujeme držať spolu vzhľadom na našu spoločnú históriu a spoločné hodnoty a že musíme vytvárať určitý protipól voči niektorým tendenciám, ktoré k nám idú zo Západu. Súhlasíte s takýmto názorom?

V zásade áno. Povedal som, že sa splnili hlavné ciele, pre ktoré bola Vyšehradská skupina založená v období podpisu Václava Havla, Józsefa Antalla a Lecha Wałesu. Rozhodne nevolám po zániku Vyšehradskej skupiny, ale nie je žiadnou tragédiou, keď sa nepodarí na najvyššej politickej úrovni dohodnúť v rámci Vyšehradu na nejakom spoločnom postupe.

Česko, Slovensko, Maďarsko a Poľsko sú krajiny, kde tou najväčšou pridanou hodnotou pre nás sú dobré susedské vzťahy. Nie je to vôbec málo. Som veľkým stúpencom toho, aby sa Vyšehrad deinštitucionalizoval, teda aby tých inštitúcií bolo čo najmenej. I projekty týkajúce sa kultúry, vedy, výmeny mládeže, projektov, ako je Vyšehradská akadémia – niečo ako vyšehradský Erazmus –, sú nesmierne dôležité a nie sú o nič menej dôležité ako veľké politické projekty, na ktorých nie je žiadna zhoda.

Aké sú podľa vás najväčšie úspechy Vyšehradskej skupiny?

Obrovský úspech je, že Vyšehrad tu máme v tej podobe, v akej ho máme. Nepamätám si, že by v jeho histórii nastala situácia, keď v každej vyšehradskej krajine vládli politické strany s rovnakým programom či podobnou orientáciou.

Máme pred voľbami na Slovensku i v Poľsku a vysoko pravdepodobne sa záujmy i etický prístup k politike bude veľmi líšiť vo všetkých štyroch vyšehradských krajinách. Preto som zástancom toho, aby sme vysokú politiku, kde sa nezhodneme, zhodili zo stola a pokúšali sa dohodnúť na témach, kde tá zhoda možná je. Niekedy nie sú také atraktívne, ale sú nesmierne dôležité.

Vyšehrad sa okrem vstupu do EÚ a NATO osvedčil v téme migrácie v prvej migračnej vlne, no keď počúvame debatu o migrácii v ostatných dvoch mesiacoch, tam už tie zhody nie sú také jednoznačné.

Kde vidíte priestor na ďalšie témy, v ktorých by mohli krajiny Vyšehradskej skupiny postupovať spoločne?

Čo majú naše štyri krajiny podobné, je zelená politika. To, že u nás nikde nie je taká silná strana zelených ako v Nemecku – a ak tu nejaké zelené strany sú, tak sú skôr frakciami súčasných strán –, nám umožňuje trochu mierniť to zelené šialenstvo, ktoré v Európe prepuklo.

Nielen z hľadiska programu presadzovaného v Európskej únii, ale aj klimatické besnenie, elektromobilita či odchod od jadra. Tri vyšehradské krajiny využívajú jadrovú energiu a Poľsko sa prvýkrát veľmi seriózne a takmer istotne rozhodlo, že tiež pôjde jadrovou cestou.

Z tých dôležitých politicko-hospodárskych vecí je to teda otázka energetickej bezpečnosti, kde by sme sa mohli dohodnúť. Či ide o prepojenie rôznych potrubí, o spoločné zdieľanie jadrových tém a určité možnosti vidím i v doprave a v nejakom prepojení vyšehradských krajín s Iniciatívou Trojmoria, na ktorom v Poľsku veľmi stavajú.

Vnútropoliticky by sa na Slovensku mohlo niečo zmeniť, keď sa do Národnej rady dostane Progresívne Slovensko, ktoré spoločensky aj politicky napĺňa tú rolu, ktorú v západoeurópskych štátoch plnia strany zelených.

Nepoznám úplne presne a neviem definovať svoj vzťah k programu Progresívneho Slovenska. Tejto strane prajem všetko dobré a veľa úspechov do parlamentných volieb, lebo PS – z nám dostupných prieskumov verejnej mienky – možno vidieť ako určitú protiváhu tej druhej strane, ktorá sa derie hore. No pripúšťam, že PS je evidentne tou mainstreamovou liberálnou progresívnou stranou západného typu. Nebude mať žiadny problém s nájdením zahraničných partnerov.

Woke hnutie, transgender – to všetko sa vyčerpá. O pár rokov to tu nebude, pretože to nie je udržateľné.

Strán, akou je Progresívne Slovensko, v ostatných krajinách V4 veľa nie je. V Poľsku pre nich partnera zatiaľ nevidím, v Maďarsku tiež príliš nie, ak to nebude tá časť ľavice, ktorá tak nesmierne pokašľala posledné parlamentné voľby pod značkou Péter Márki-Zay. Čo sa týka Česka, partneri, ktorí by mohli byť ústretoví k Progresívnemu Slovensku, nepatria úplne k najväčším stĺpom českej zahraničnej, strategickej a bezpečnostnej politiky.

Krajiny Vyšehradskej skupiny majú ako spoločnú črtu aj to, že sú hodnotovo konzervatívnejšie ako priemer EÚ. Myslíte, že by mohli spoločne postupovať aj v odpore voči niektorým woke politikám vrátane rodovej ideológie?

Myslím, že áno, a je to veľmi dôležité. Woke hnutie, „LGBTQ+“ prúdy, snowflake spôsoby, aké sa predvádzajú na niektorých západných univerzitách, bohužiaľ už nielen v USA… Tomu môžu krajiny konzervatívnejšieho typu, ktorými vyšehradské krajiny sú, nehovorím rovno čeliť, ale môžu to vo svojom regióne pribrzdiť a to je nesmierne dôležité.

Woke hnutie, transgender – to všetko sa vyčerpá. O pár rokov to tu nebude, pretože to nie je udržateľné.

Foto: Postoj/Jakub Lipták

Krajiny V4 sa správajú euroskeptickejšie ako zvyšok EÚ, pričom jedným z indikátorov je to, že s výnimkou Slovenska ešte žiadna z týchto krajín nevstúpila do eurozóny. Čo je zdrojom tohto skepticizmu?

Nemyslím si, že by na euroskepticizme bolo niečo zlé. Európska únia, v ktorej sa teraz nachádzame, je iná než Európska únia, v ktorej sme si tak priali byť. Zmenila sa prijatím Lisabonskej zmluvy, rôznych projektov blokačných menšín, kvóra a tak ďalej. Jediné, čo nám zostalo na našu obranu, je právo veta, ktoré si musíme udržať, hoci ho niekedy niekto zneužíva – napríklad Viktor Orbán. Ale nesmieme mu to právo veta vziať, pretože by sme ho vzali aj sebe.

Európska únia, v ktorej sa teraz nachádzame, je iná než Európska únia, v ktorej sme si tak priali byť.

Euroskepticizmus by som rozhodne nespájal s úvahami o teoretickom vystúpení z Európskej únie. Pre krajiny typu Slovenska, Česka, Maďarska, ale aj Poľska nie je miesta mimo EÚ. Ona sa nám vysoko pravdepodobne neprispôsobí, ale to neznamená, že sa musíme prispôsobiť my. Myslím, že tie najhoršie veci, ktoré nám EÚ servíruje, môžeme čiastočne otupiť aj diskusiou, ktorú tam budeme viesť.

Uvidíme, ako bude vyzerať situácia v novom Európskom parlamente. Koľko europoslancov dostane do europarlamentu Fratelli d’Italia Giorgie Meloniovej, koľko tam dostane španielsky Vox, koľko holandskí Farmári, koľko Právo a spravodlivosť v Poľsku. Uvidíme, ako sa rozhodne Fidesz, či prestane blúdiť v Európskom parlamente ako bludný Holanďan a zakotví tam, kde má alebo kde by teoreticky mal, čiže v ECR (Európski konzervatívci a reformisti).

Táto frakcia v Európskom parlamente sa môže posilniť a mohla by byť prvou prekážkou blbnutia, ktoré tam prebieha.

Prečo sa Česku, Maďarsku a Poľsku nechce vstúpiť do eurozóny, hoci nemajú výnimku ako Dáni, ktorá im umožňuje euro neprijať?

My vám euro veľmi prajeme, buďte naň pyšní, ak chcete, ale my si ponechávame našu menu a aj spôsob, ako s ňou budeme narábať, aké bankové operácie s ňou budeme vykonávať a kto všetko nám do toho bude hovoriť. Mať euro a byť v EÚ nie sú spojené nádoby.

Vidíte priestor na rozšírenie Vyšehradskej skupiny o ďalšieho člena?

Nevidím. My máme pomerne unikátnu spoločnú históriu, máme skúsenosť s Ruskom. Táto vojna ukázala, že po prvýkrát aj veľké štáty hovorili vety, ktorým sme neverili, že ich počujeme. Vraveli: „Vy ste asi mali pravdu. Možno sme vás mali viac počúvať.“ A je jedno, či to hovorili niekomu z Prahy, Varšavy alebo Bratislavy. Našu skúsenosť s Ruskom Západ nemal. Nielen EÚ, ale ani NATO, ktoré si urobilo niekoľkoročný popoludňajší spánok a ktoré zobudilo až bombardovanie ukrajinských miest.

Odrazu bolo náš hlas neuveriteľne počuť, možno viac než pri slávnej migračnej kríze, kde sa hovorí o tom, že sme niečomu zabránili. Tí migranti, ktorým Viktor Orbán staval plot, nešli do Maďarska, na Slovensko alebo do Česka, tí išli inam.

Išlo vtedy o zabezpečenie, aby ich prechod bol bezpečný pre našich občanov, ale nehrozilo, že by sa títo mladíci zo Sýrie chceli usadiť v Budapešti, Prahe či Bratislave.

Skúsenosť vyšehradských štátov s Ruskom uznali, až keď bolo neskoro, ale po prvýkrát sme mohli niečo formulovať. Po prvýkrát bolo na Európskej rade ticho, keď hovoril niekto z Varšavy – keď hovoril premiér Morawiecki. To je nesmierne dôležité.

Nemyslím si, že by sa mal vyšehradský formát rozšíriť, úplne stačí nejaká schôdzka Vyšehrad plus niekto. Nemusí to byť nevyhnutne s Egyptom, ale určite Vyšehrad plus Ukrajina, plus Slovinsko, plus Rakúsko. Ale tak ako by som Vyšehrad nerozširoval, ani by som z neho nikoho nevylučoval. To sú také nezmysly, ktoré občas zaznievajú, bohužiaľ aj z Prahy.

Keď počúvame rôznych maďarských publicistov a politikov, vidíme, že majú isté sympatie k predstave, že by sa hranice v Európe mohli meniť. Videli sme článok, ktorý prednedávnom vyšiel v Magyar Nemzet, a ten ľutoval, že príležitosť okupácie v roku 1968 nebola využitá aj na prinavrátenie južného Slovenska Maďarsku. Znamená to, že Maďarsko je v skutočnosti revizionistickou mocnosťou?

S dôležitosťou toho článku by som to nepreháňal. V rôznych novinách, i v tých provládnych v Maďarsku, pracujú tiež tupci. Možno to tak na Slovensku nie je, ale môžem vás ubezpečiť, že v Česku je tupých novinárov dosť. Navyše, táto maďarská politická reprezentácia ústami šéfa súčasného kabinetu Balázsa Orbána pripustila, že trochu prestrelili.

Maďarská zahraničná politika sa tvári, že nesie Kristov kríž Trianonu. Je tým úplne metastázovaná.

Omnoho dôležitejšia je maďarská zahraničná politika. Na rozdiel od ostatných krajín V4, Maďarsko nie je iba postkomunistickou krajinou alebo krajinou, ktorá má skúsenosť s Ruskom. Je predovšetkým posttrianonskou krajinou. Maďarská zahraničná politika je tým úplne metastázovaná a tvári sa, že nesie Kristov kríž Trianonu. Nedochádza im, že to sú udalosti, na ktoré môžu spomínať, ku ktorým sa môžu modliť, ale nemôžu ich zmeniť. Nikdy nezmenia výsledok Trianonu.

Preto ma prekvapujú aj niektoré čriepky v diskusii prebiehajúce na tejto Vyšehradskej akadémii, kde Maďari hovoria o dôležitosti nastolenia mieru na Ukrajine bez ohľadu na to, či sa Ukrajine dostanú späť územia zabraté Ruskom. Keby sa niečo také previedlo do posttrianonskej otázky, asi by sa im to veľmi nepáčilo.

Pre dovysvetlenie uveďme, že tento rozhovor vedieme v budove maďarskej Národnej univerzity verejnej služby Ludovika a je tu inštalovaná výstava historických plagátov, pričom značná časť sa venuje Trianonu. Ak sa pozrieme na diskusiu týkajúcu sa Ukrajiny, vidíme, že vojna prinútila Fínsko a Švédsko stať sa členmi NATO. Maďarsko vstup oboch štátov dosť dlho blokovalo, respektíve nepodnikalo kroky, aby ich vstup ratifikovalo. V prípade vstupu Švédska maďarský minister Tibor Navracsics pre Postoj povedal, že dôvodom doterajšej neratifikácie bolo, že Švédsko v minulosti kritizovalo Maďarsko a to sa nepáčilo maďarským poslancom.

Výborne, takže preto, že niekto v Štokholme kritizoval Maďarsko, sa Maďarsko rozhodlo odložiť ratifikáciu pristúpenia Švédska do NATO, hoci už niekoľkokrát ohlasovalo, že jej nič nestojí v ceste. Maďarsko robí užitočného idiota veľkovezírovi v Ankare a to je jediný dôvod jeho konania.

Neviem si predstaviť, že by takáto situácia nastala, keby v Amerike bol prezidentom Ronald Reagan. Myslím, že Maďarsko by si to nedovolilo ani pri predošlej republikánskej administratíve, po tom, čo by vstup Fínska a Švédska do NATO garantovali Američania.

Tento vstup je dôležitý, lebo dnes (v čase rozhovoru, pozn. red.) prebieha 550. deň vojny na Ukrajine – vojny, ktorú už dnes Rusko prehralo. Symptómom tejto porážky je okrem iného rozšírenie Aliancie. V Budapešti to ešte nepochopili.

Plagát s nápisom „Chcete štyri Alsaská?“ vystavený v budove maďarskej Národnej univerzity verejnej služby Ludovika. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Chcete tým povedať, že súčasný prezident Joe Biden je taký slabý, že si Maďari môžu dovoliť takto postupovať?

To ste povedali vy. Nie je možné hodnotiť USA iba ad personam Joe Biden, musíme hodnotiť celú administratívu. A tá v zahraničnopolitickej oblasti funguje.

Vidieť to aj v rusko-ukrajinskej vojne, Američania robia to, čo sa od nich očakávalo. Možno by mohli robiť aj viac, ale to sa dá vždy. Je to spôsobené najmä tým, že hlavný pozorovateľ rusko-ukrajinského sporu a pozícií USA sedí v Pekingu a pozerá sa na rusko-americkú proxy vojnu.

Je podľa vás vojna na Ukrajine zástupnou vojnou?

Čínskou prizmou Američania vedú na Ukrajine s Ruskom zástupnú vojnu. Vo chvíli, keby žiadna americká pomoc na Ukrajinu nešla, tak sú čínske lietadlá nad Tchaj-pejom.

Myslíte, že americká reakcia v posledných 18 mesiacoch skôr odstrašila alebo posilnila Peking v jeho snahách získať Taiwan?

Neviem, či to bolo to správne odstrašenie, ale Američania určite v danej chvíli nemohli poslať svoje vojská priamo na Ukrajinu. Tomu rozumieme.

Peking to určite sleduje veľmi pozorne, a keď vidíme jeho pozície, nie sú také proruské, ako boli na začiatku konfliktu. Respektíve nie sú také zrozumiteľné pre Rusko, ako boli na začiatku.

To sa zdá byť v istom zmysle protiklad k maďarskej pozícii, ktorá sa od začiatku vojny nezmenila. Zjavne aj naďalej počíta s víťazstvom Moskvy a nechce si budúceho víťaza príliš pohnevať.

Posttrianonské Maďarsko žije svojimi menšinami v zahraničí. Tomu podriaďuje svoju zahraničnú, spravodajskú, kultúrnu aj ekonomickú politiku. Tak to proste je.

Maďarskej menšine na Slovensku sa darí natoľko dobre, že momentálne Budapešti nestojí za výhrady, ktoré by formovala smerom k slovenskej vláde, nezávisle od toho, či je úradnícka alebo nie.

Obávam sa najhoršieho v tom, že Maďari by v istej chvíli mohli byť ochotní sa baviť o právach svojej menšiny aj s Ruskom.

Maďarsko-ukrajinské vzťahy nie sú zlé od vypuknutia vojny, sú zlé už dlho. Počul som niekoľko výkladov z maďarskej aj ukrajinskej strany. Každý výklad mal nepochybne nejaké správne fakty a nejaké interpretácie určené na to, aby pozorovateľa pomýlil. O tom niet pochýb.

Chyby sa tam stali ako na ukrajinskej strane vo vzťahu k menšinovému školstvu a používaniu jazyka, tak aj na strane maďarskej, keď sa na konzulátoch rozdávali maďarské pasy. To by sa, pochopiteľne, žiadnej krajine veľmi nepáčilo.

Obávam sa najhoršieho v tom, že Maďari by v istej chvíli mohli byť ochotní sa baviť o právach svojej menšiny aj s ďalšími partnermi, napríklad s Ruskom, to by vzťahy vyhrotilo. Vojna dlhodobé problémy len urýchlila.

Viktor Orbán v roku 2021, keď dal rozhovor denníku Postoj, povedal, že osud celého tohto regiónu je naviazaný na Varšavu a že geopoliticky máme spoločný osud, čo vidíme aj na príklade druhej svetovej vojny a obdobia po nej – nezávisle od toho, či sme boli na strane víťazov alebo porazených, všetky tieto krajiny skončili na sovietskom orbite, a teda by sme mali mať aj rovnaké geopolitické záujmy. Zároveň sa teraz Orbán tvári, ako keby geopolitické záujmy Maďarska boli úplne iné ako všetkých ostatných vyšehradských krajín. Dáva to zmysel?

Geopolitické, respektíve geostrategické záujmy Maďarska sú iné ako ostatných vyšehradských krajín, o tom niet sporu. Viktor Orbán toho povedal veľa. Keď hovorí o akomsi poľskom „leadership“ Vyšehradu, tak by som bol veľmi opatrný.

Orbán každý deň uzná, že Poľsko je najdôležitejšou vyšehradskou krajinou, a potom od toho dáva ruky preč a verí, že Varšava nebude reagovať na politiku, akú predvádza. To sa mu v prípade Ukrajiny stalo dosť osudným. Varšava už pred útokom Ruska na Ukrajinu mala diametrálne odlišný názor na rozvoj vzťahov s Ukrajinou, na prepojenie a zapojenie Ukrajiny do NATO – nehovorím priamo do Aliancie, ale do jej štruktúr, napríklad do NATO-Ukraine Council –, než malo Maďarsko. Poľské a maďarské pozície vo vzťahu k Ukrajine sa od seba tak vzďaľovali, že ovplyvnili celú bilaterálnu politiku.

Dnes je situácia taká, že Kaczyński je v Poľsku pred voľbami veľmi opatrný, aby akokoľvek prepojil svoju stranu s Fideszom.

Foto: Postoj/Jakub Lipták

Krátko po slovenských parlamentných voľbách sa budú konať voľby v Poľsku. Dá sa očakávať nejaká zmena v poľskom postoji voči Ukrajine?

Poľská strana Právo a spravodlivosť reprezentuje tú národnejšiu časť elektorátu. A ich historická skúsenosť s Ukrajinou nie je veľmi dobrá. V júli sme mali výročie masakry vo Volyni a aj v nejakých starších stratégiách PiS-u sa uvažovalo, ako z tejto udalosti profitovať vo volebnej kampani.

Vo chvíli, keď ruská armáda prekročila hranice Ukrajiny a Vzdušno-výsadkové vojská pristáli v Hostomeli, to vo Varšave hodili pod stôl a vytiahli starú Giedroycovu tézu (nazvanú podľa historika Jerzyho Giedroyca, pozn. red.), že niet slobodnej Varšavy bez slobodného Kyjeva, a všetko vrhli na pomoc Ukrajine.

Varšava má v tejto otázke správny a oprávnený „leadership“. To, čo vykonali, je veľký kus práce a je to veľmi bolestivé, pretože dnes prichádzame do druhej fázy konfliktu. Neviem, aké viditeľné to je na Slovensku, ale v Poľsku už ten nápor ukrajinských utečencov vidieť na uliciach a má dosah na štátny rozpočet. Podobná situácia je aj v Česku.

Ten poľský „leadership“ môže byť dôležitý aj po vojne, ak predpokladáme, že Rusko sa zásadne nezmení a zostane pre strednú Európu hrozbou. Ak by došlo k vojne o Taiwan a USA by nemali potrebné vojenské a finančné kapacity, aby bojovali o Taiwan a naďalej garantovali bezpečnosť v Európe, kto by ich mohol nahradiť?

Američania sú vo svetovej a európskej bezpečnosti nenahraditeľní. V zásade ich nebolo možné nahradiť nikdy.

Platí, samozrejme, že si musíme pomôcť sami, aby nám aj iní pomohli. Spoliehanie sa, že niekto urobí niečo za nás, že nás z niečoho vytiahne, je veľmi zlé. Možno si spomínate na začiatok vojny na Ukrajine, keď najmä v Nemecku bolo počuť, že vojenská podpora nemá cenu, pretože do desiatich dní bude po všetkom.

Ukrajina mala vôľu bojovať, všetkých prekvapilo, aká bola silná, a pomoc prišla. Nemyslím si, že by v tejto chvíli otvorenie konfliktu v Indopacifiku úplne zastrelo americkú optiku na rusko-ukrajinský konflikt. Ten môže byť ešte dlhý, správne sa hovorí, že jeho koniec nastane, keď to oznámi Ukrajina.

Analytik sa musí občas pokúsiť o nejakú predikciu, obávam sa, že nebude radostná. Je možné, že sa Ukrajine podarí získať ešte časť okupovaných území späť, konflikt bude zmrazený a na tej časti Ukrajiny, kde Rusi nebudú, bude vitrína západného sveta. Vznikne nová železná opona a na jednej strane bude slobodná a prozápadná Ukrajina a na druhej proruská bieda, morálna, hospodárska a politická devastácia.

Na Slovensku sa diskutuje o vrtuľníkoch Viper, ktoré nám za veľmi výhodných finančných podmienok ponúkli USA. Tento istý typ vrtuľníkov obstaráva aj Česko. Myslíte si, že zaobstaranie tohto systému by mohlo byť pre Slovensko prínosné a mohlo by prehĺbiť aj česko-slovenskú bezpečnostnú spoluprácu?

Čokoľvek, čo ju prehĺbi, bude dobré. Pretože na to, ako sú si tieto krajiny blízke, toho zase až tak veľa nie je. Taká je pravda.

Niet odstrašujúcejšieho príkladu, ako sa bezpečnosť nemá robiť, než je Rakúsko.

Nemyslím si, že našou budúcnosťou sú Slavkovské formáty (neformálna spolupráca medzi Českom, Slovenskom a Rakúskom, pozn. red.), pretože to sú trojuholníky lúzrov. Ide o krajiny, ktoré venujú na obranu čo najmenej. Nielen moja krajina, Slovensko na tom nie je o nič lepšie a Rakúsko je úplná katastrofa. Niet odstrašujúcejšieho príkladu, ako sa bezpečnosť nemá robiť, než je Rakúsko.

O mesiac sú na Slovensku voľby a novým premiérom môže byť Robert Fico. Môže toto zmeniť pozíciu Slovenska voči Ukrajine alebo ohroziť jeho postavenie vo Vyšehradskej štvorke?

Ak sa zdá, že premiérom bude Robert Fico, je potrebné tento sen prerušiť a prebrať sa z neho. No ak tento sen bude skutočnosťou, je to vôľa slovenského voliča a pre susedné štáty je táto vôľa svätá.

Takéto posuny vždy majú vplyv. Ale vychádzam iba z otvorených zdrojov a z toho, čo kandidát Robert Fico na svojich mítingoch hovorí. Nemám o ňom žiadne iné informácie než to, čo hovorí sám.

Ak to isté, čo hovorí v kampani, bude hovoriť aj po voľbách, tak to vplyv mať bude, pretože hovorí neuveriteľné nezmysly a nebezpečné veci. Bude to mať vplyv na slovenskú podporu Ukrajiny a aj na postavenie Slovenska v Európskej únii.